Učím sa zamilovať sa do života.

Každý deň odznova.

Vtedy pred rokmi, vo víre popôrodnej depresie, som naťahovala ruku a snažila sa život chytiť za nohu. Zúfalo som túžila po pocite radosti z bytia. A čím viac som po ňom túžila, tým ďalej som od neho bola.

Trvalo mi dlho, kým som prišla na to, že aj s láskou k životu je to presne tak, ako so všetkým ostatným na svete.

Je to o rozhodnutí.

Docvaklo mi to až neskôr, mala som už vtedy deti dve. Nejakou náhodou som zistila, ako veľmi dobre mi robí si vedome spraviť zoznam vecí, vnemov a podnetov, ktoré vo mne vyvolávajú príjemné pocity. Že hoci žijem v realite neprespatých nocí, prípadne období s chorôbkami, v spoločnosti nevyspatého muža, ktorý pracuje z domu, v neporiadku okolo seba, skrátka v tom všetkom, čo by ma mohlo v mojom prežívaní ťahať späť, ak by som to dovolila, jej skutočné prežívanie môžem mať pevne vo svojich rukách ja.

Úprimne, rozbeh mi trval. Že čo milujem? Mala som pocit, že vášeň z môjho života nadobro vyprchala. No prekvapivo – napokon som toho našla celkom dosť, rozhodne viac, než som čakala. Prišlo mi to vtedy paradoxné, pretože lásku k životu som v tom čase necítila ani z diaľky. Dodnes sa zavše ku mne ešte prikradne myšlienka, že milovať život je pre mňa výzva. Áno, píšem to sem takto otvorene, pretože viem, že nás je s týmto pocitom na svete viac a samej mi vždy pomohlo vedomie, že nie som jediná a že sa s tým dá pracovať. A viem aj to, že vybavovať si takto v mysli zoznam vecí, ktoré milujeme, prípadne ho občas revidovať a aktualizovať, je naozaj príjemná a v stave “pauzy vo vzťahu so životom” veľmi nápomocná činnosť. Už len samotné premýšľanie o zozname a pridávanie/prehodnocovanie jednotlivých položiek spôsobuje v tele pocit, ako by sme ich v ten moment naozaj zažívali a mení naše vnútorné nastavenie.

A čo ešte, keď si dovolíme čo najviac z nich zažívať aj v skutočnosti? Každodenne. Z mojej skúsenosti ma to zaručene znova a znova navracia do prítomnosti a cez ňu do lásky k životu a ukotvuje ma v nej.
Schválne vám sem pre inšpiráciu napíšem aj niektoré malé radosti z môjho zoznamu a budem rada, ak sa ku mne v hľadaní a nachádzaní tých vašich pridáte.

Čo milujem?

Zrak: zapadajucim slnkom ožiarené mäkké zelené odtiene prírody; ľudia hrajúci na hudobnom nástroji (keď to majú majstrovsky zvládnuté); úsmev mojich detí; moje spiace deti; pohľad môjho muža, keď sa mu páčim; slnečnicové lány, vinice a celkovo polia; pekné ženské telo a prirodzene krásna tvár; harmonické prostredia.

Čuch: vôňa čerstvo, ideálne dažďom poliatej zeme; vôňa sveta po búrke; vôňa kvetov, najmä frézie, fialky, konvalinky a niektoré druhy ruží; olschool mydlo; vzduch po búrke; pekáreň a pečiace sa pečivo/koláče; lekáreň; vôňa grilovačky; moja plodová voda a hlava mojej mladšej dcéry, keď bola bábätko; ranná vôňa nového dňa; vôňa kávy; prirodzená vôňa môjho muža; vôňa čerstvo pokosenej trávy, čerstvého sena a vôňa kožúška mojej mačky.

Chuť: maslo, smotana, šľahačka; kešu orechy, pražené mandle (aj solené a aj mandle v cukre); broskyne; čerstvé chrumkavé celozrnné pečivo; chuť naozaj dobrého vína; poctivé venčeky/veterníky; naozaj chutné jedlo; grilované mäso a syr a zelenina; palacinky so škoricou.

Sluch: štebotanie vtákov nadránom; hudba, čo sa mi presne trafí do vkusu; smiech mojich detí; zvuk violončela; zvuk dažďa.

Hmat: chladné časti môjho do damašku oblečeného paplóna (pred deťmi som spávala nahá a to bolooo…mňam); objatie a bozky mojich dievčat, ich líčka; keď ma môj muž pohladí po líci; keď mám na sebe šaty z viskózy alebo ľanu; hladkosť mojej pokožky; kožúšok mojej mačky.Iné: keď sa moja mama kostrbato ku mne snaží pristupovať tak, ako by som si bola želala, aby ku mne pristupovala, keď som bola malá; keď ma muž nečakane pochváli; posedenia a grilovačky s kamarátmi; keď mi poďakuje pacient, že som mu dobre poradila; keď položím otázku, nad ktorou treba dumať; keď som schopná sa rozhodnúť a pohnúť sa ďalej; keď sa mi niečo podarí podľa mojich predstáv a ešte viac, keď viem prijať, že nie; energiu živých skupinových seminárov, keď si vypočujem volanie a pridám sa k činnosti, k akej by som sa za bežných okolností nepridala, no milujem, aj keď sa nepridám, pretože vypočujem moje telo a dovolím si spraviť, ako mu v daný okamih vyhovuje, bez ohľadu na to, že “by som mala”; milujem aj pár sekúnd pred tým ako zaspím a leňošenie v posteli ráno.

Ako si na príklade môjho zoznamu môžete všimnúť – nemusia to byť nejaké obrovské úspechy a emočné výbuchy. Práve naopak, tieto, hoci sú veľmi príjemné, dostanú našu nervovú sústavu do excitovaného stavu, vyplavia sa pri nich hormóny, ktoré sú pre naše telo veľmi príjemné, no aj návykové. A keď sa tento silný zdroj preruší – a ono sa to skôr či neskôr stane – prichádzajú presne opačné pocity. A človek sa dostane do pocitu, že chce viac, viac, viac. Viac podnetov, vnemov, zážitkov, čohokoľvek – a ich nedostatok spôsobí prepad. Viem, hovorí sa, že život je ako sinusoida – raz hore, raz dolu – no pre našu nervovú sústavu je predsalen oveľa prirodzenejšie, ak má možnosť medzi “hore” a “dolu” byť dlhší čas niekde uprostred – vo vyrovnanom stave, kde môže načerpať nové sily.

Nuž a presne k tomu hľadanie mojich malých radostí a dopriavanie si ich v každodennosti pomáha mne – v nich sa totiž odráža, kto naozaj som a o čo sa môžem oprieť, kedykoľvek sa rozhodnem prijať od života výzvu a posunúť sa. S vedomím, že si svoj pomyselný domov ponesiem do výzvy so sebou, do nej vstupujem s oveľa väčšou ľahkosťou, ba povedala by som, že občas až s hravosťou. A aj očakávanie príchodu neznámeho mi už spôsobuje oveľa menej úzkosti.

Tak čo, dáte zoznamu malých radostí šancu?

Ak by ste pocítili, že by ste s tým potrebovali trochu pomôcť, v ikigai procese otázke Čo milujem? venujeme jedno celé sedenie, a to hneď to prvé. Áno, taká dôležitá to je otázka. Jej podrobným zodpovedaním sa vám pripraví pôda na hlbšie preskúmanie pokladov, ktoré v sebe nosíte už teraz. V priebehu procesu si ujasníte hodnoty, postoje a presvedčenia, čo vás zasa povedie k žitiu, ktoré vám dáva zmysel a to na mieste, kam patríte.

A taký život už nejde milovať inak ako s ľahkosťou, čo poviete?

Napsala: Anna Kovács Sütőová